The Curse 9.kapitola
Zobudilo ma zaklopanie na moje dvere. Pretrela som si oči a ospalo si zívla. Zarazilo ma však, že sa niekto vôbec obťažoval zaklopať.
„Ďalej,“ povedala som a vyliezla som z postele.
Do izby mi vošla trochu menšia verzia nášho milého školského prefekta.
„Ahoj Marko,“ pozdravila som automaticky a úsmev mi trochu zmrzol, „tak ako sa máš?“
„Nie som tu preto, aby som ti to povedal,“ odvetil chladne.
Nenávidím to jeho ego. Je presne ako Leo.
„Tak prišiel si za bratom?“ spýtala som sa.
„Myslíš, že by som netrafil do jeho izby? Je na opačnej strane internátu,“ povedal odmerane a ja som si len vzdychla.
„Tak čo tu potom chceš?“
„Poslal ma Leo. Mám ťa odprevadiť ku krajčírovi,“ povedal prosto a pokrčil plecami. Vzdychla som si.
„To nemusíš Marko. Ja to zvládnem,“ usmiala som sa na neho, no on ma len schladil svojim odmeraným pohľadom. Márnosť! Ako môže byť taký krpec taký dotieravý? Prezrel si ma a pohŕdavo si odfrkol.
„Počkám ťa za dverami. Ale nemám na to celý deň.“
Marko vyšiel za dvere a ja som si len s úľavou sadla na posteľ. Ten chalan ma vážne nemá príliš v láske. Snažila som sa ho ešte viac nenaštvať, a tak som sa vážne rýchlo vychystala a s úsmevom som vyšla von. Marko stál opretý o stenu chodby, pozerajúc do zeme a vyzeral ako čínsky boh múdrosti. Keď sa na mňa pozrel len pokrútil hlavou a odtrhol sa od steny.
„Čo na tebe môj brat vidí?“ povedal keď okolo mňa prešiel, no jeho poznámku som si nevšímala. Je mi jasné, že je na mňa naštvaný. Ale dokedy to bude trvať?
V aute vládlo nepríjemné ticho. Sedeli sme oproti sebe no všetko načo som sa mohla pozerať bol sneh, ktorý práve padal a zakrýval krajinu do svojej bielej periny. Snažila som sa nebyť príliš dotieravá, no to ticho bolo neznesiteľné.
„Takže...“ začala som nervózne, „aj ty budeš na plese?“
„Samozrejme. Som tam každý rok,“ povedal, no ani sa na mňa nepozrel.
Vzdychla som si.
„A tešíš sa?“ skúsila som to znovu.
„Ani nie,“ prehodil.
Očividne som šliapla vedľa, ale chcela som vedieť prečo.
„Prečo nie?“
„Lebo tam budeš aj ty,“ povedal napokon a snažil sa ukrižovať našu konverzáciu.
Neviem prečo, ale túto odpoveď som nejako čakala. Vzdychla som si.
„Tak prečo tam potom ideš?“ nenechala som sa odbiť.
„Lebo tam bude môj brat,“ povedal prosto a ja som sa na neho len usmiala.
Marko je dobrý chlapec. Svojho brata má radšej ako čokoľvek na svete. Jediný jeho problém som ja. Keď bol Marko malý, jeho brat sa mu stále venoval a snažil sa ho naučiť rôzne veci. Chcel ho naučiť hrať futbal, alebo možno aj ako sa postarať o rodinnú firmu, no Marko na to nebol stavaný. Nevedel sa to naučiť tak rýchlo ako si to Leo predstavoval, no nevzdávali to. Vtedy som však prišla ja. Leo bol od Zacka asi o tri roky mladší a boli najlepší priatelia. Leo mi raz povedal, že deň pred tým, ako Zack odišiel na svoju misiu, ktorú mu pridelili ho poprosil, aby sa o mňa postaral, keby sa mu niečo stalo. Leo to vraj nechápal, no sľúbil mu to. Na druhý deň môj brat zomrel pri útoku nepriateľov, keď sa snažil zachrániť ranených kamarátov. Leo svoj sľub dodržal a vzal ma k sebe. Vychovával ma tak, ako by to asi robil môj brat. Učil ma všetko, čo Zack začal a už nestihol dokončiť. Vtedy som si to neuvedomila, ale je to tak. Tým, že sa Leo venoval mne, úplne zabudol na svojho brata, ktorého nechal napospas osudu. Keď sa tak na neho pozerám, vidím v jeho očiach ako stále chce, aby sa na neho jeho brat pozrel a pochválil ho. Preto dokonca prijal aj takú, pre neho nepohodlnú úlohu, ako je odprevadiť ma. Mrzí ma, že ma vníma ako osobu, ktorá mu ukradla jeho brata, ale ... pochybujem, že sa s tým bude dať niečo urobiť.
„Čo na mňa tak zízaš?“ ohradil sa, keď si všimol môj pohľad.
„Ale nič,“ povedala som prosto a pozrela sa von oknom.
Nechce to dať najavo, ale viem, že mu jeho brat chýba tak, ako aj mne chýba ten môj. Rozdiel v nás dvoch je, že jeho brat sa ešte môže spamätať, ale Zack sa už nevráti.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa ma Marko a ja som len nechápavo zažmurkala.
Vtedy som pocítila slzy, ktoré sa mi vyvalili z očí a zahanbene som sa usmiala.
„Nič sa nedeje,“ povedala som rýchlo a utrela som si slzy rukávom školskej uniformy, „len som sa trochu zamyslela.“
Musela som sa nejako rozptýliť, a tak som sa s ním začala znova rozprávať.
„Tak kde je Leo?“ spýtala som sa.
Vlastne ma to dosť zaujímalo. Ešte nikdy si nenechal ujsť žiadnu z mojich skúšok šiat.
„Má veľa práce. Musel odcestovať do Londýna,“ povedal Marko nezaujatým hlasom, no mňa to prekvapilo.
„Londýn? Stihne to na Vianoce?“ spýtala som sa skôr sama pre seba, no Marko mi aj tak odpovedal.
„Povedal, že to stihne.“
Odrazu limuzína zastavila a otvorili sa dvere. Marko chvatne vyšiel von a hneď za ním som s pomocou šoféra vyšla aj ja. Pozrela som sa na výklad nóbl krajčírstva a zmrzla som.
„Marko, kto to všetko platí?“ spýtala som sa a on len vytiahol Leovu kreditku. Vzdychla som si. Samozrejme, že to platí on. Keď vôbec budeme platiť. Vošli sme dnu a všetko sa zrazu zmenilo. Všetky predavačky v obchode nás obkľúčili a čakali na náš príkaz. Zdalo sa mi to dosť divné. Zrazu zozadu vyšiel zjavne majiteľ obchodu a s veľkým úsmevom na perách podišiel priamo k nám.
„Vitajte mladý pán Stark. Čím poslúžime?“
„Potrebujem nejaký oblek na nadchádzajúci ples. A pre to dievča za mnou ušiť tie najkrajšie šaty akých ste schopní. A ak sa mi nebudú páčiť, už nikdy k vám neprídeme,“ povedal tvrdo.
Pri jeho slovách zmrzol úsmev na nejedných ústach a dokonca aj na mojich, ale majiteľ to zjavne bral ako výzvu a prikývol. Polovica zamestnancov ma vzala do osobitnej izby, kde začali s tým, že mi vzali miery. Druhá polovica obkľúčila Marka. Majiteľ obchodu vošiel za mnou a začal všetkých dirigovať. Nechápala som, prečo z toho robia takú vedu. Veď sú to len šaty! Keď mi vzali všetky miery, začala sa fáza nápadov a návrhov. Majiteľ vzadu vyberal vhodnú, očividne tú najdrahšiu, látku a ostatní mali plné ruky práce s náčrtmi. Stála som uprostred miestnosti absolútne nechápajúc, čo sa to deje. Zažila som už veľa skúšok šiat, no ani jedna nebola taká divoká. Po chvíli šuchotania papiera sa otvorili dvere a v nich stál Marko s celým zástupom ľudí, ktorí sa snažili brať mu miery.
„Ako to pokračuje?“ spýtal sa a majiteľ obchodu sa na neho len usmial.
„Sme len vo fáze príprav, no myslel som si, žeby ste sa chceli podieľať na niektorých výberoch. Vybral som tie najkvalitnejšie látky a je len na vás a mladej slečne, ktorú si vyberiete,“ povedal a ukázal na asi desať štósov látky poukladaných na sebe. Marko sa na mňa pozrel, a tak som podišla bližšie.
„Máš nejakú obľúbenú farbu?“ spýtal sa a ja som len pokrútila hlavou.
„Nechám to na tebe. Poznáš svojho brata lepšie ako ja. Poteš ho,“ povedala som a mala som pocit, že sa na mňa Marko na milióntinu sekundy usmial.
„Túto,“ povedal Marko rozhodne a ukázal na belaso modrú látku, zjavne zamat. Pozrel na mňa a ja som len prikývla. Majiteľ sa usmial a pokynul k dizajnérkam.
„Dievčatá sa snažia vymyslieť vzor, ktorý by sa k mladej slečne najviac hodil,“ povedal a pozbieral papiere, ktoré sa mu najviac pozdávali. Podal ich Markovi a ten sa zamyslel. Chvíľu si obrázky prechádzal a vybral dve. Zarazila som sa, keď ich z ničoho nič podal mne.
„Vyber si. Budeš ich mať oblečené ty, nie ja,“ povedal a otočil sa mi chrbtom. Pozerala som si obrázky a vzdychla som si.
„To si mi teda dal,“ povedala som Markovým smerom, „vybrať si je priam nemožné.“
Podala som obrázky majiteľovi obchodu.
„Nechám to na odborníkoch,“ usmiala som sa a on mi úsmev opätoval. Chvíľu si ma premeriaval, potom sa pozrel na obrázky a rozmýšľal. Po chvíli jeden z nich pokrčil a zahodil do koša.
„Vaše miery máme, rovnako ako aj kontakt na vás. Dáme vám vedieť, kedy budú šaty pripravené na skúšku,“ povedal a usmial sa na mňa.
Len som jednoducho prikývla a ďalej som to nerozoberala. Marko sa s ním ešte chvíľu rozprával, no nerozumela som o čom. Potom som spolu s Markom vyšla z miestnosti a s vďačným úsmevom aj z predajne. Nepovedala som ani slovo a nastúpila som do otvorených dverí limuzíny. Hneď za mnou nastúpil aj Marko, no zdalo sa, že mu nebolo veľmi do reči. Limuzína sa pohla, no nič sa tým nezmenilo. Trápne ticho medzi nami ma vážne štvalo.
„Hej Marko,“ začala som opatrne.
„Čo je?“ spýtal sa, no ani sa na mňa nepozrel.
Zamračila som sa.
„Ako dlho sa na mňa plánuješ hnevať?“ vychrlila som.
Marko sa na mňa zarazene pozrel, potom len prižmúril oči.
„Nemám žiadny dôvod mať ťa rád.“
„A máš dôvod ma nemať rád?“
„Samozrejme,“ zamračil sa, „ukradla si mi brata.“
Povzdychla som si a zvesila som plecia.
„Nemal by si sa preto hnevať skôr na svojho brata? Veď to on ťa nechal v štichu.“
Markov pohľad stvrdol a ja som sa radšej stiahla. Nebol dobrý nápad pichať do osieho hniezda. A v tomto hniezde mali svoj raj skôr sršne ako včely.
„Mám skôr dôvod nenávidieť tvojho brata,“ povedal napokon.
Vystrelo ma. Snažila som sa pochopiť čo tým myslel, no dokázala som myslieť len na to, aká som naštvaná.
„Čo si to povedal?!“
„To tvoj brat donútil Lea k tomu blbému sľubu!“
„A vďaka tomu blbému sľubu som teraz živá!“ vybuchla som.
Marko sa na chvíľu zarazil, a potom jeho pohľad klesol na zem. Môj hnev ihneď opadol. Podoprela som si bradu a zapozerala sa von oknom.
„Vieš,... keď som pochopila, že sa Zack nevráti, myslela som si, že umriem. Bola som malá a nevedela som sa o seba postarať. Keď mi povedali, že sa môj brat nevráti, často som stála na pristávacej dráhe a plakala som. Stále som ho čakala, no nechodil. Čakala som ho aj v ten deň. Silno pršalo a ja som stála uprostred lejaku, no Zack sa proste nevracal. Bola som chorá a mala som vysokú horúčku. Ťažko sa mi dýchalo a vedela som, že keď sa Zack nevráti, nemá zmysel aby som ďalej žila. Nenechala som nikoho aby sa ma dotkol. Nijakému doktorovi som nedovolila priblížiť sa. Dalo by sa povedať, že som čakala na svoj koniec. V daždi sa môj stav len zhoršoval a podlamovali sa mi kolená. Nevládala som dýchať. Ale Leo za mnou prišiel. Vzal ma pod dáždnik a potichu čakal spolu so mnou. Nič sa tým však nezmenilo. Keď mi začala byť zima, vzal ma na ruky a odniesol dnu. Vysušil mi vlasy, urobil mi šálku čaju a sadol si ku mne. Pohladil ma po vlasoch a usmial sa. Vtedy sa to vo mne zlomilo a rozplakala som sa. Plakala som celú noc a on so mnou ostal hore. Povedal, že sa o mňa postará. Že už nebudem sama. Ostane so mnou, kým ho budem potrebovať. A svoje slovo dodržal.“
Pozrela som sa na Marka, ktorý sa na mňa pozeral teraz už trochu milším pohľadom.
„Nehovorím ti to, aby si ma ľutoval,“ usmiala som sa na neho, „len som ti chcela povedať, že tvoj brat pre mňa znamená veľa. Bez neho by som asi bola ostala na tej pristávacej dráhe. Možno by som tu už nebola.“
„To som nevedel,“ povedal napokon.
„Je mi ľúto ak si myslíš, že som ti ukradla brata. Ale tak veľmi som ho potrebovala....“
„Chápem to,“ povedal napokon a skočil mi tak do reči, „už mi nič nevysvetľuj.“
Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach, no on sa na mňa len usmial.
„Neviem, čo by som robil, keby som prišiel o brata ja,“ priznal s pohľadom sklopeným na zem. Usmiala som sa na neho. Zvyšok cesty sme obaja uvažovali o tom, čo sa dnes vlastne udialo. Keď sme dorazili k internátu, bol už obed.
„Alex!“ začula som a už sa mi okolo krku ovinula Nela.
„Nela! Zadusíš ma!“ snažila som sa vyslobodiť a ona trochu povolila objatie.
„Bála som sa o teba! Len tak si si zmizla! Kde si myslíš že si? Vedel o tom Leo?“ zasypávala ma otázkami. Nestíhala som odpovedať, tak som to nechala tak.
„Marko?“ otočila som sa na neho, „nechceš sa s nami naobedovať?“
Marko na mňa chvíľu len nechápavo zazeral, no potom prikývol. Super! Nikol zručne prestrela pre hosťa naviac a mohli sme sa pustiť do obedovania. Po výdatnom obede a milej diskusii o najnovších módnych trendoch v Paríži a Dubaji, do ktorej sa napočudovanie zapojil aj Marko sme sa presunuli do salóna, kde sme trávili väčšinu nášho času. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, čo sa dialo, kým som tu nebola, a potom mali decká milión otázok na Leovho mladšieho brata.
„Takže ty Leovi vážne so všetkým pomáhaš?“ vydedukovala Amanda po hromade otázok.
„Čo vlastne Leo robí?“ opýtal sa Charlie po hlbšom zamyslení.
„Vedie firmu,“ Marko odpovedal úplne prosto a bez okolkov.
Je presne ako Leo. Bože, prečo som si to nevšimla skôr? Asi to bude tým, že v mojej spoločnosti nebol práve najradšej. Nechala som svoje vnútorné úvahy a duchom som sa znova vrátila k našej konverzácii.
„Vedie firmu? Veď je len v škole! Nemali by firmu viesť vaši rodičia?“ objasňoval si Jamie.
„Malo by to tak byť. Lenže mama má vlastnú pobočku v Japonsku, a tak ju vidíme len zriedka. Otec je síce doma, ale všetci podnikatelia uprednostňujú môjho brata. Otec je....ako by som to povedal,“ hľadal vhodný výraz.
„Nedospelý?“ pomohla som mu a on sa na mňa len usmial.
„Presne to slovo som hľadal.“
„Ako nedospelý?“ obrátil sa Jamie s otázkou na mňa.
„Je síce dospelý, ale správaním sa vyrovná našej generácii. A vieš si predstaviť aké to musí byť, ak vážnu konferenciu vedie dieťa?“ zasmiala som sa.
„Ale teraz ju vedie dieťa!“ namietla Vanesa.
„Leo je už dospelý. Vie sa o seba postarať rovnako ako aj o firmu,“ povedala som s istotou.
„Leo je dospelý?“ Kim z mojej vety vždy dokáže vytiahnuť takú vec, na ktorú by sa nikto iný nespýtal. Má na to proste dar.
„Minulý týždeň oslavoval osemnáste narodeniny,“ prikývol Marko.
„Alex?“ otočila sa na mňa Lucy s otázkou v očiach, „aj ty máš osemnásť?“
„Nie,“ zasmiala som sa, „ mám pätnásť,“ priznala som.
Jamie si to prepočítaval na prstoch a nechápavo krútil hlavou.
„Ešte než sa opýtaš,“ povedal Marko Jamieho smerom, „SC je špeciálna. Je iba jediná trieda na všetky ročníky. To znamená, že noví kandidáti sa prijímajú len raz za štyri roky. Preto je to tu vekovo rozmanité. Alex sa narodila zaujímavo. Hneď po skončení školy robila prijímačky do SC. Môj brat nato musel chvíľu počkať.“
Prikývla som na súhlas a všetky decká sa zamysleli.
„Takže...ak by som ani raz neprepadol a veľa sa učil....to by znamenalo...že na prijímačky do SC by som musel rok čakať?“ pozrel sa na mňa.
Rýchlo som to prepočítala v hlave. Tak sa na to pozrime. Do deviateho ročníka mu chýba ešte šesť rokov. My sme teraz prváci. Zasmiala som sa.
„Vlastne Jamie...musel by si čakať dva roky.“
Zaškeril sa.
„Čo by som dovtedy robil?“
„Robil si nadstavbu,“ povedal Marko prosto, „je to príprava na SC. Tam ťa budú bodovať a tým väčšiu šancu budeš mať. Čím viac bodov, tým vyššie umiestnenie v SC.“
„A ty si sa potom ako ocitla na druhom mieste?“ povedal Jamie a všetci vybuchli smiechom. Odula som sa, čo znásobilo smiech. Keď už si z toho prestali uťahovať a Luk si utrel slzy, ktoré mu od toho smiechu vyhŕkli, Marko sa z ničoho nič postavil.
„Je mi ľúto, ale už budem musieť ísť. Musím sa ísť učiť,“ povedal napokon.
Postavila som sa, že ho odprevadím, ale milým gestom mi naznačil, že východ nájde aj sám. Keď nás Marko nechal samých, chvíľu ešte vládlo ticho, no potom sa veci rozkývali.
„Prečo sme nevedeli o tom, že Leo má brata?“ spýtala sa Kim trochu urazene.
„V podstate ste nevedeli ani o mojich súrodencoch,“ zasmiala som sa a Kim prikývla.
„Tak prečo potom všetci tajíte svoju rodinu?“ spýtal sa Jamie.
„Nikto tu nič netají,“ usmiala sa Kelly, „my proste máme svoju rodinu tu. Nepotrebujeme tu nikoho ťahať.“
Po dlhom dni som sa rozhodla nejsť na večeru a ísť si trochu oddýchnuť. Vyhnem sa tak prípadnej hrozbe rozprávania príbehu. Kým ostatní večerali, ja som sa pripravila do postele. Ešte som na chvíľu sadla za svoj pracovný stolík a snažila sa dať dohromady moju celoročnú prácu. Keď som ju už mala prepísanú v počítači zistila som, že sa mi to nechce upravovať. Zajtra budú Vianoce, a tak sa k tomu asi nedostanem, ale už sa mi vážne nič nechcelo. Nevedela som, z čoho som taká unavená, ale mala som pocit, že sa zosypem. Vstala som od stolíka a šla k posteli, no môj pohľad sa zastavil na poličke s knihami. Niečo mi to pripomenulo. Vzala som kľúč a odomkla najvrchnejšiu zásuvku môjho písacieho stola. Boli tam vzorne poukladané zošity obalené v drahej čiernej koži s bielymi štítkami po bokoch. Vybrala som pár z nich na svoj pracovný stolík a chvíľu som na nich hľadela. Vzdychla som si a znova som siahla do poličky. Vytiahla som modrý maličký vreckový fotoalbum a zošity som odložila späť. Otvorila som fotoalbum. Prvá fotka bola dosť stará. Bola to fotka mojich rodičov, ktorú mi dal Zack. Chcela som o nich vedieť čo najviac, a tak mi daroval túto fotku. Veľmi často som sa na ňu pozerala. Dávala mi silu. Ďalšia fotka bola fotka môjho brata. Rada som sa pozerala na to, ako sa smeje. Vtedy bol ešte krajší. Otočila som stránku a zasmiala som sa. Prvá fotka našej triedy. Vtedy sme sa ešte nepoznali, teda až na výnimky. Ja a Leo sme spolu prakticky vyrastali, Leo, Nela a Toby sa poznali už ako deti, no ja som ich vtedy ešte nepoznala. Cleo a René sa poznali len zbežne a Kelly s Dustinom boli spolužiaci. Navzájom sme si však boli úplne cudzí. Fotili sme sa na tabuľu najlepších žiakov. Naše rozpačité pohľady vo mne vyvolávali smiech ešte teraz. Nasledovala fotka mňa a Démona, môjho psa, ktorého som dostala ako šteniatko od Zacka a po nej nasledovala fotka, na ktorej som ja, Leo a Angel. Angel je kôň, ktorého som dostala od Lea na trináste narodeniny. Boli sme spolu už päť rokov a tak si zmyslel, že si to zaslúži oslavu, a tak mi kúpil koňa. Vlastne Angel aj Démon sú teraz v stajni za internátom. Zvieratá sú v internáte zakázané, preto som si Démona nemohla vziať so sebou dnu, no chodím ich navštevovať. Je pravda, že teraz som tam dlho nebola, ale oni vedia, že ich mám oboch rada. Vlastne...keď tu teraz nie je Leo...Dostala som nápad. Prehodila som si cez plecia tenký svetrík, prebehla som po chodbe a zbehla som po veľkom schodisku. Pomaly a opatrne som sa prešmykla cez vchodové dvere a roztriasla som sa od zimy. Mohla som si domyslieť, že v noci v decembri teplo nebude. Bolo už však neskoro niečo meniť, a tak som sa len rozbehla okolo internátu do stajní.
Otvorila som mohutné dvere stajní a rozsvietila som si. Vošla som dnu šúchajúc si ramená od tej príšernej zimy a potichu som zvolala.
„Démon!“
Začula som ako sa niečo pohlo hore v sene. Prechádzala som popri boxoch s koňmi a zbadala som Angel.
„Ahoj dievča,“ prihovorila som sa jej.
Angel vystrčila hlavu a tak som ju pohladila po pysku a dala jej pusu na čelo.
„Prepáč, že mi trvalo tak dlho, kým som sem znova prišla. Starali sa o teba dobre?“
Kobyla si len odfrkla a ja som sa na nej zasmiala. Znova som ju pohladila. Znervózňovalo ma však, že Démon neprišiel.
„Démon?“ zvolala som znovu, no zasa nič.
„Angel, o chvíľku sa vrátim.“
Nechala som kobylu za sebou a pobrala sa k senníku, ktorý bol umiestnený nad boxmi a vychádzalo sa na neho rebríkom.
„Démon?“ zakričala som a začula som kňučanie.
Vyliezla som po rebríku hore a zbadala som na zemi ležať dospelého aljašského malamuta. Keď som vystrčila hlavu, jeho hlava sa zdvihla a ako tornádo sa rozbehol smerom ku mne.
„Brzdi Démon!“ skríkla som.
Démon zabrzdil, no začal ma olizovať.
„Démon dosť! Aj ja som rada, že ťa vidím, ale neolizujem ťa!“ smiala som sa.
Démon prestal, no zaskučal. Pochopila som.
„Nevieš sa dostať dole?“ zasmiala som sa na ňom, „poučenie do života. Myslím, že tu už asi znova nepolezieš.“
Vzala som ho na ruky a pomaly zniesla dole. Bol taký rád, že ma vidí. Vyskakoval a slabo ma ťahal za moje staré tepláky. Hladkala som ho a hrala sa s ním. Chvíľu sme šantili, no spomenula som si na sľub, ktorý som dala Angel. Vrátila som sa k nej a ona spokojne odfrkla. Otvorila som box a spolu s Démonom sme vošli dnu. Zistila som, že sa mi vlastne ani nechce spať. Vyčistila som jej stajňu, dala nové seno, pridala vodu a poctivo som ju vykefovala, pričom spokojne odfukovala. V Démonovej prítomnosti sa síce necítila najlepšie, ale prežila to. Mala som sto chutí osedlať ju a spolu s Démonom sa trochu prevetrať, ale nebudem riskovať. Keby sa v tej tme o niečo potkla a ublížila si...neodpustila by som si to. Bolo už neskoro. Sadla som si na stoh slamy, ktorý som priniesla pre Angel a pozerala sa, ako Angel spokojne pije vodu. Démon ležal pri mne, hlavu mal položenú na mojich nohách a pravidelne dýchal. Mimovoľne som ho začala hladkať a prispôsobila som ťahy po jeho krásne lesklej srsti jeho nádychom. Krásnej mladej bielej kobyle s čiernym kosákovitým mesiacom na čele sa pomaly zatvárali oči. Sledovala som, ako sa slama pred Démonovým nosom dvíhala, keď odfukoval. Démon bol jedinečný. Aljašský malamut väčšieho vzrastu a čierno-bielym sfarbením. Mal krásne oči dvojakej farby. Jedno oko mal sladkej čokoládovohnedej farby a druhé bolo krásnej belasej farby jasnej oblohy. Milovala som Démona. Svoje meno dostal preto, lebo už ako malé šteniatko strašne vystrájal. Bol to malý diablik. Všetko okusoval, na každého brechal a nič nenechal na svojom mieste. Nevedeli sme si s ním rady, ale vždy som ho mala rada. Vystrájať však neprestal ani keď by sa očakávalo, že už z toho vyrástol. Preto nemôže zostať v internáte. Je mi veľmi ľúto keď ho tu tak vidím samého, ale mám pocit, že tu vonku je mu lepšie ako v uzavretej budove. Démonov kožuch ma príjemne hrial a jeho pravidelný dych ma uspával. Ani som nevedela kedy a zaspala som.
Zobudilo ma Démonove nástojčivé oblizovanie.
„Noták Démon! Nemohol si ma nechať trochu si zdriemnuť?“ hromžila som.
Pozrela som sa k vchodu do stajní a zazrela som postavu, ktorá sa rozhliada po okolí. Zažmúrila som do svetla vychádzajúceho slnka a spoznala obrysy.
„Leo?“ zvolala som.
„Tak tu si!“ vydýchol si a prešiel ku mne.
„Čo ty tu robíš?“ spýtala som sa trochu vedľa.
„Myslíš tu v meste, alebo tu v stajni?“ zasmial sa a ja som sa zamyslela.
„Oboje,“ pridala som sa.
„V Londýne sa moja práca skončila. A tu v stajni som preto, lebo ťa všetci hľadáme,“ usmial sa a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať.
„Vďaka,“ usmiala som sa a ruku som vďačne prijala.
Nemotorne som sa postavila a otrepala zo seba kúsky slamy a Démonovej srsti.
„Nič v zlom, ale vyzeráš hrozne,“ zasmial sa, „choď sa upraviť. Niekto by si pomyslel, že si tu spala celú noc,“ usmial sa.
Pochopila som.
„Nechceme predsa aby tu došlo k omylu, však?“ hrala som jeho hru a rozbehla som sa k internátu. Leo ešte chvíľu zostal s Angel a Démonom. Ja som len preletela vchodovými dverami internátu, vybehla po schodisku a po chodbe do mojej izby a zabuchla som za sebou dvere. Pozrela som sa do zrkadla a kyslo som sa zatvárila.
„Tak....toto bude trvať trochu dlhšie,“ povedala som si sama pre seba a pustila sa do roboty. Snažila som sa najprv vyčesať si z vlasov všetku tú slamu a prisahám, že som jej vo vlasoch mala toľko, že by sa tu Angel nažrala do sýtosti. Dala som si sprchu a umyla si vlasy, nech ich udržím pod kontrolou. Keď som bola pekne čistučká, navliekla som sa do uniformy a fénom si sušila vlasy. Potom som si ešte oči zvýraznila čiernou ceruzkou a maskarou a spokojne si prikývla. Bola som úplne pripravená na slávenie Vianoc. Keď som zišla dole, našla som všetkých v salóne ako sa rozprávajú. Leo sa do diskusie nezapájal, lebo si ako vždy čítal nejakú knihu. Povedala som si, že čo zameškám, doučím sa večer, no veľmi som tomu neverila.
„Ahojte decká,“ pozdravila som sa s úsmevom na tvári.
Leo odtrhol pohľad od knihy a pozrel mojim smerom.
„Ahoj Alex. vyzeráš lepšie,“ povedal a pousmial sa.
Zaťala som zuby. Viem, že naráža na dnešné ráno, ale prečo to musí vyťahovať aj pred Lukom? Veľmi dobre vie, že ak sa o tom Luk dozvie, nedá mi s tým pokoj do konca môjho života.
„Milé od teba, že si sa ukázal,“ vrátila som mu poznámku a urazene som si sadla na pohovku vedľa Reného. Všetci sa na nás len udivene pozerali, no ja som sa to snažila nerozoberať.
„Zdá sa, že tu niekto vstal z postele zlou nohou,“ poznamenal Toby a pohľadom skúmal mňa a Lea, „len neviem, ktorý z vás to bol.“
Všetci sme sa na jeho poznámke zasmiali a nechali sme to tak.
„Hej Lex!“ začula za svojim chrbtom.
„Ahoj Jamie!“ usmiala som sa na chlapca, ktorý ku mne smeroval so zabalenou krabičkou v rukách.
„Čo to má byť?“ spýtala som sa a Jamie sa len usmial.
„Sú predsa Vianoce. Je to darček!“
„Ach, Jamie! To si si mal nechať a dať to pod stromček,“ zasmiala som sa, no Jamie sa nenechal odradiť.
„Toto ale nie je od Ježiška, ale od nás,“ usmial sa na decká a potom znova na mňa. Začervenala som sa.
„Tak potom vďaka,“ povedala som a vzala som si od Jamieho darček.
Bolo to od nich milé. Pomaly som otvorila malú škatuľku a nadvihla veko.
Odula som sa. V krabičke bola len ťažká výplň a na nej položený malý papierik, na ktorom bolo pekným Amandiným krasopisom napísané: ´Musíš si ešte chvíľu počkať´.
„Veľmi vtipné decká,“ povedala som nakoniec urazeným tónom.
Všetci vybuchli do ohromného smiechu a ja som sa znova odula. To nie je fér takto si zo mňa uťahovať. Urazene som odfrkla.
„Ešte si rozmyslím, či odo mňa niečo dostanete. Darčeky dávam len dobrým deťom,“ pohodila som vlasmi a ostala som k nim otočená chrbtom.
„To myslíš vážne?“ povedala Nina a pomáhala mi tak v mojej malej ľsti, „a to si sa toľko snažila vybrať im ten najkrajší darček...“
„A aj sa ti to podarilo,“ pridala sa Nela a žmurkla na mňa.
Potmehúdsky som sa usmiala a pokrčila som plecami.
„Myslím, že ostatné deti v domove si ich užijú viac a budú mi za ne aspoň vďačné.“
Deckám z tvárí zišiel ich úsmev. Už som to nevydržala a rozosmiala som sa rovnako ako moje sprisahankyne.
„To bol len fór!“ objasnila Nela medzi záchvatmi smiechu.
„To teda smiešne nebolo,“ odul sa Charlie a to len znásobilo smiech.
Bol to teda fakt čudný deň. Každý si každého doberal a celý čas sme sa len zabávali na účet niekoho iného. Nikto z nás celý deň nejedol (je to taká tradícia). Proste si chceme naplno vychutnať sviatočné jedno. Počúvali sme koledy, ktoré svojim speváckym umením skrášlila Viky a ja s Nelou a Cleo sme sa samozrejme pridali. Potom si Luk priniesol bicie, Leo elektrickú gitaru, René klávesy a spravili sme si menší rockovo-vianočný koncert, ktorý sa deckám ohromne páčil. Dali sme služobníctvu voľno tak, ako každý rok a poprosili ich, aby Vianoce oslávili s nami, čo žiaľ úctivo odmietli a šli k svojim vlastným rodinám. Keď som si však spomenula na slovíčko rodina a pozrela sa na Lea, moja nálada poklesla. Ako môže byť jeden človek taký hlúpy? Už znova to robím. Narýchlo som vybehla do svojej izby a vybavila jeden súrny telefonát. Na moje prekvapenie sa po malej chvíli ozval zvonček vchodových dverí a ja som sa k nim rýchlo rozbehla.
„Alex? Ty niekoho čakáš?“ spýtal sa Tonny, keď si všimol moje nadšenie.
„Tak trochu!“ odpovedala som splašene a bežala som otvoriť.
Keď som sa konečne dostala k dverám, otvorila som ich a milo som sa usmiala.
„Vitaj u nás,“ pozdravila som ho a pustila dnu.
„Vďaka za pozvanie,“ úsmev mi opätoval a zobliekol si kabát.
Po chvíľke ticha sa však znovu ozval.
„Myslíš, že je to dobrý nápad?“
„Je to môj nápad. Musí byť dobrý,“ zasmiala som sa.
Keď som sa znova vrátila do salónu, spoza môjho chrbta vykukla Markova hlava a kŕčovito sa usmial.
„Veselé Vianoce,“ povedal trochu rozpačito.
„Marko!“ skríkli decká, rozbehli sa k nemu a zaplavili ho milými úsmevmi.
„Veselé Vianoce!“ ozývalo sa zovšadiaľ.
Markov príchod nijako neovplyvnil dobrú náladu v miestnosti, a tak sa pokračovalo v oslavách. Leo však jeho prítomnosťou nebol práve nadšený. Práve keď sme vytvárali hada pri kolede We wish you a Merry Christmas ma odtrhol od davu a zatiahol ma do jedálne.
„Čo to má znamenať?“ povedal, keď ma oprel o stenu a oboma rukami sa zaprel do steny okolo mojej hlavy. Nechápavo som zaklipkala očami. Vlastne som sa spamätávala z nárazu o stenu, a tak mi ešte celkom nezapínalo. A možno v tom bola aj farba mojich vlasov, ale čo už.
„Čo tu robí Marko?“ objasnil mi svoju otázku a ja som sa na neho zamračila.
„Pozvala som ho,“ nadvihla som bradu, aby som mu ukázala, že neprijímam žiadne námietky.
„Prečo si to urobila?“
„Bože, čo je to za otázky?“ vychrlila som pohoršene, „je to predsa tvoj brat!“
Leo sa stiahol a odtiahol jednu ruku. Vyšmykla som sa a prešla som od neho do bezpečnej vzdialenosti, aj keď som nemala poňatie ako ďaleko by som musela byť, aby som pred ním bola v bezpečnej vzdialenosti.
„Marko je člen tvojej rodiny a ty si členom tej našej, takže má právo tu byť či sa ti to páči, alebo nie,“ povedala som a svoj dramatický výstup som chcela zakončiť ráznym odchodom z miestnosti, no nejako mi moje plány pokazil zhúžvaný koberec v jedálni, o ktorý som sa potkla. Leo ma však zachytil a usmial sa na mňa. Postavil na ma nohy a snažil sa príliš nesmiať, keď som sa snažila svoju zahanbenú červenú tvár skryť za masku hnevu. Vypochodovala som z miestnosti a za dverami som si zhlboka vydýchla. Akoby sa nič nestalo, pripojila som sa k dlhému hadovi pochodujúcemu po schodoch a snažila som sa so svojimi spolužiakmi a kamarátmi zabávať a nepokaziť im Vianoce.
Bol už večer, no naša oslava neustávala, práve naopak. Len sa to rozbiehalo na plné obrátky. Ja osobne som už nevládala stáť na nohách, a tak som sa odpojila od svojich tancujúcich kamarátov a vyšla som von z internátu nadýchať sa čerstvého vzduchu. Okamžite ma striaslo, no nechcelo sa mi vracať, ešte nie. Začínalo snežiť a z mojich úst vychádzala teplá para. Prešla som do obrovskej záhrady pred internátom a sadla som si na lavičku, ktorá bola najbližšie pri fontáne. Pozorovala som tečúcu vodu, ktorá nezamŕzala ani v zime vďaka vykurovaciemu systému a ako sa malé snehové vločky dotýkajú jej hladiny a okamžite v nej miznú.
„Ty hlúpučká,“ ozvalo sa zrazu a pri tom zvuku som sa strhla.
„Ach,...to si ty,“ pozrela som na Lea a usmiala sa na neho.
Leo si ku mne prisadol a objal ma okolo pliec.
„Musí ti byť zima,“ povedal napokon a vyzliekal si vestu.
„Nie! Nechaj si ju,“ protestovala som, no Leo sa nenechal odradiť a okamžite mi vestu prehodil cez plecia. Bolo mi tak krásne teplo...
„Ďakujem,“ povedala som napokon a znova som sa na neho usmiala.
Obaja sme mlčali a očarene sme pozerali na scenériu, ktorá sa nám naskytla. Nechcela som to krásne ticho rušiť, no musela som sa ospravedlniť.
„Ehm, Leo?“ začala som a Leo ma umlčal prstom, ktorý mi položil na ústa.
Trochu udivene som sa na neho pozrela a on sa na mňa len milo usmial.
„Prepáč,“ povedal napokon.
Najprv som premáhala šok z toho, čo práve povedal, no spamätala som sa.
„Ty sa ospravedlňuješ mne?“ povedala som prekvapene.
„Správal som sa hlúpo,“ povedal a zatváril sa zahanbene, „nielenže som brata mal pozvať sám, ale dokonca som na teba preto nakričal. To je neodpustiteľné,“ pokrútil nad sebou hlavu a ja som sa na neho len usmiala.
„Nie neodpustiteľné,“ povedala som a položila som si hlavu na jeho rameno.
„Ďakujem,“ povedal po malej odmlke.
Leo ma s úsmevom objal a spoločne sme pozorovali padajúci sneh.
„Tak tu sú naše hrdličky,“ zasmiala sa Kelly, keď nás spolu našla.
Okamžite som sa od Lea odtiahla a zamračila som sa na ňu.
„Vyrušujem?“ spýtala sa pobavene.
„Nie!“ povedala som v tej istej chvíli ako Leo povedal „Áno!“
Kelly sa len zachichotala a ja som sa na Lea škaredo pozrela.
„Prišla som, lebo ideme otvárať darčeky,“ povedala, no zaškerila sa, „ale ak potrebujete ešte chvíľku pre seba začneme aj bez vás,“ zasmiala sa.
„Nie!“ vyhlásila som rýchlejšie ako Leo stihol povedať ďalšiu hlúposť a stavala som sa na nohy. Leo si len rezignovane vzdychol a išiel spolu s nami.