The Curse 8.kapitola
Sníval sa mi zvláštny sen. Musel to byť sen, lebo som sa nedokázala zobudiť. Vo svojom sne som spala, čo je dosť zvláštne. Dvere do mojej izby sa otvorili a zjavil sa v nich Leo. Nechápala som, čo tu robí, no nemohla som sa ho nato ani spýtať. Pri pohľade na mňa sa usmial a lepšie ma zakryl perinou tak, ako to robieval, keď som bola ešte malá. Keby som mohla, usmiala by som sa na neho. Leo si pritiahol stoličku k mojej posteli a rukou si podoprel hlavu. Chvíľu na mňa len pozeral, no potom sa znova usmial.
„Spomenul som si na ten deň, keď ste mali s Tobym to rande,“ povedal po chvíli a mňa zaskočila tá téma. Pamätala som si ten deň, no nechcela som si to pripomínať.
„Nedokážem na to zabudnúť. Pamätáš, čo sa stalo?“ spýtal sa a začal rozprávať.
Bola to ďalšia z tvojich výziev. No mňa prestalo baviť porážať ťa bez odmeny. Bolo to jednoduché. Ak vyhráš ty, si prvá na škole. Ak vyhrám ja, mám ťa na celý deň iba pre seba. Stáli sme pred výsledkovou tabuľou. Znova som vyhral. Usmial som sa popod nos.
„Takže ťa mám na celý deň,“ povedal som a ty si sa zaškerila.
Z ničoho nič sa zrazu zdvihol vietor. Najprv som nemal tušenia, o čo ide, no obaja sme v tej istej chvíli zbadali helikoptéru, ktorá sa k nám drasticky približovala. Z helikoptéry vysadili môjho otca, ktorý nám to všetko pokazil.
„Leo!“ rozkrikoval sa, „máme urgentné zasadnutie v Shanghaii.“
„To je super. Šťastnú cestu,“ želal som mu a otáčal sa späť k tebe, no nedovolil mi to.
„Ale oni preferujú teba! Poď so mnou do Shanghaia!“ prosíkal.
„Neprichádza do úvahy!“ povedal som okamžite, „mám nejakú dohodu s Alex.“
„Tak mi nedávaš inú možnosť,“ povedal a lúskol prstami. Z helikoptéry vyskočili dvaja bodyguardi a násilím ma vyniesli hore.
Pri spomienke na to sa mi vážne chcelo smiať a myslím, že kútiky mojich snových úst sa pohli smerom hore. Aj Leo sa usmieval, keď si na to spomenul.
Práca v Shanghaii mi zabrala celú večnosť a keď sme konečne skončili, bol už večer. Moju izbu osvetľovali len svetlá veľkomestá, ktoré prenikali cez presklenú stenu. Ťažko som si vzdychol a vypol počítač. Pamätám sa, že ma ohromne bolela hlava. Povolil som si kravatu a sadol si do kresla. Vedel som, od čoho to bude. Každý deň prečítam množstvo informácií, mám úplne plný diár. Nič čo by pohlo mojim srdcom. Nekonečný kolobeh každý deň. V tom momente mi však do izby vtrhol otec.
„Vážne si mi tu zachránil krk. Shanghaiská zmluva je teraz vybavená,“ radoval sa.
„Povedal si, že keď tu skončím, môžem ísť domov,“ povedal som vyrovnaným tónom.
„Ale zajtra máme večeru s klientmi Shanghaiskej pobočky,“ zasmial sa.
„Tak choď sám,“ povedal som a nechcel som o tom ani počuť, no otec neprestal.
„Ale...povedali, žeby ťa radi videli v čínskom oblečení,“ usmial sa a ja som vybuchol.
„Odkedy sme textilná spoločnosť?!“
„Neboj!“ povedal nakoniec, „aj ja budem mať oblečené to isté.“
Vyhodil som ho z izby a zabuchol som za ním dvere. Nebudem počúvať jeho drísty.
Môj sen sa vyvíjal nezvyčajne vtipným smerom. Myslela som, že zo spánku vybuchnem smiechom. Leo sa však nenechal vyrušovať a pokračoval v príbehu.
Moja hlava bolela čím ďalej tým viac. Zapol som televízor a spoznal som scénu filmu, ktorý práve šiel. Nechal som to bežať. Na ulici stálo auto. Sedel v ňom muž a žena. Muž držal ruky na volante a ona mu na jednu z nich položila svoju.
„Kam ideme?“ spýtala sa.
On sa k nej otočil a odpovedal s úsmevom.
„S tebou môžem ísť kdekoľvek. Aj keby bol náš cieľ samotné peklo.“
„Oh, Clint!“ riekla a pobozkala ho.
Sledoval som ten film, keď v tom mi zazvonil mobil. Nechal som ho párkrát zvoniť, no napokon som ho zdvihol.
„Haló? Leo?“ ozvalo sa z druhej strany.
„Largo? Čo chceš?“ spoznal som ho podľa hlasu.
„Chúďa. Nútený k práci aj keď je len študent...“
„Vďaka za sympatie,“ povedal som, no z jeho hlasu ma hlava bolela ešte viac, „tak čo si chcel?“ spýtal som sa znovu a Largo sa zasmial.
„Si si istý že je dobrý nápad pracovať tam? Zdá sa, že Alex bude mať zajtra rande,“ povedal pokojným hlasom, ktorý ma vytáčal.
Zarazil som sa a v tom momente som sa vykašľal na dobré spôsoby a zložil som mu. Mal som takú strašnú migrénu. Okamžite som si vzal helikoptéru a vyrazil som. Cesta trvala dlho, no neprekážalo mi to. Šiel som predsa za tebou. A vtedy som vás uvidel. Ty a Toby, spolu. Stáli ste pred školou a rozprávali ste sa. Vlastne som aj počul o čom.
„Prepáč Alex, že som ťa zatiahol do niečoho takého divného,“ ospravedlňoval sa.
„To je v poriadku,“ usmiala si sa, „ale nie je dobré, že si svojej mame povedal pravdu?“
„Asi áno,“ privolil.
Asi vtedy ste začuli vrtuľník a zbadali ma. Aj ja som si vás dobre obzeral. Tvoja reakcia bola úplne prirodzená, no Toby sa tváril, akoby videl ducha.
„Leo. Ty už si späť?“ spýtala si sa.
Toby sa však okamžite skryl za stromy v záhrade, keď ma zbadal. Musel som priznať, že to ma trochu pobavilo. Zoskočil som k tebe, no tebou ani nehlo.
„Dokončil si svoju prácu v Shanghaii?“ pýtala si sa znova a ja som sa mohol len usmiať, keď som ťa zbadal.
„Volal mi Largo. Počul som, že si šla na radne spolu s Tobym,“ povedal som napokon.
Trochu ťa to zarazilo, ale vôbec nerozhodilo, zato Toby za tebou sa tváril ako keby prišla jeho posledná hodina.
„Ako na to Largo prišiel? Má uši z pekla alebo čo?“ hovoril si Toby sám pre seba.
„No vážne. Čo mám s tebou robiť?“ spýtal som sa ťa.
Vzal som ťa do náručia, zatiaľ čo ty si na mňa nechápavo zazerala.
„Sľúbila si, že ťa budem mať na deň, ak ťa porazím v teste.“
Vzal som ťa do vrtuľníka, čo sa ti vôbec nepáčilo.
Spomenula som si nato ako som vyvádzala a tak veľmi sa mi chcelo smiať...no chcela som počuť historku aj z jeho hľadiska. Viem, ako som to vnímala ja. Ale čo to znamenalo preňho?
Sedeli sme vo vrtuľníku a mňa vytáčalo ako to dopadlo. Snažila si sa niečo mi povedať, no nič z teba nevyšlo, len zopár nevydarených viet.
„Hej...stalo sa niečo? Potrebuješ moju radu alebo čo?“
Pozrel som sa na priestor medzi nami a nevydržal som to.
„Alex! Prečo sedíš tak ďaleko ako sa dá?!“
Tvoj obranný postoj ma však pobavil.
„Lebo vyzeráš vážne naštvane,“ povedala si a pritiahla si sa ešte bližšie k oknu.
„Nie som nahnevaný,“ vyšlo zo mňa napokon a ty si sa odlepila od okna.
Pri pohľade na teba mi bolo všetko jasné. Neurobila si nič zlé. Len som sa hral na blázna. Moja migréna však neustupovala.
„Tak, kam vlastne ideme?“ spýtala si sa.
Cítil som sa čím ďalej, tým horšie, no aj tak som si spomenul, čo mi táto situácia pripomínala.
„Pripomína mi to scénu z jedného filmu, ktorý som videl včera. Videl som ho už aj ako dieťa. Samy spolu v aute. Ona sa opýta: kam ideme? On odpovedá: s tebou môžem ísť kdekoľvek.... Aj keby bol náš cieľ samotné peklo.“
Začal som rýchlo dýchať a nevládal som oči udržať otvorené. Myslím, že si ešte niečo hovorila, kým som omdlel.
Pamätala som sa na to. Trepla som niečo v zmysle : „Peklo? Tam nechcem ísť.“ Bola som dosť mimo, no keď sa o mňa Leo oprel a omdlel, zľakla som sa. Chytila som mu čelo. Doslova horel. Dala som vrtuľníku nové pokyny a odviezli sme ho domov.
Keď som prvýkrát videl tú scénu, zdalo sa mi hlúpe nasledovať niekoho do pekla, len tak bez dôvodu. Myslel som, že nie je žiadna šanca aby tam niekto šiel dobrovoľne. No zistil som, že aj peklo je nebom, ak si tam môžeš vziať anjela. Pamätám sa už len nato, ako som ležal doma v posteli a ty si bola pri mne. Celý deň si sa o mňa starala. Varila si mi polievku, vymieňala obklady a zrážala horúčku.
Pravdou bolo, že som sa o neho veľmi bála. Doktor povedal, že o pár dní bude ako nový, no ja som vedela svoje. Prežil veľa stresu a oddychovať som ho videla iba zriedka. Pomáhal rodičom s prácou, no zároveň študoval a udržiaval si prvé miesto na škole. Veľmi som ho obdivovala. A vlastne som ho obdivovať neprestala. Je pre mňa rovnakým vzorom ako Zack. Jeho rozhodnutie stráviť so mnou deň som brala ako jeden voľný deň preňho. Aby sa mohol zabaviť a vyventilovať stres. Nevedela som či je to pravda, no seba som o tom presvedčila a vlastne tomu verím aj doteraz.
Veľa si z toho dňa nepamätám, lebo som veľa prespal, no pamätám sa na to, keď si stála na balkóne našej vily a slnko sa chystalo zapadnúť. Keď som otvoril dvere, naskytol sa mi ten najkrajší pohľad aký sa mi naskytnúť mohol. Krásna príroda, ktorá bola sfarbená zachádzajúcim slnkom, pofukoval jemný vetrík, ktorý pohládzal vlasy dievčaťa, ktoré stálo uprostred toho všetkého. Keď si ma všimla, usmiala sa na mňa, no vzápätí jej úsmev vystriedali obavy. Okamžite pribehla ku mne a ponúkala mi pomoc. O to krajšie bolo, že to dievča si bola ty.
„Hej!“ hovorila si mi vyčítavým hlasom, „nemáš byť náhodou v posteli?“
„Chcel som sa nadýchať čerstvého vzduchu,“ odpovedal som a oprel som sa o teba lebo som vedel, že kompromisy nepripúšťaš. Keď som sa pozrel do tvojej tváre vedel som, že si ťa nezaslúžim. Stále si fér. S tvojou pomocou som prešiel na miesto, kde si predtým stála a spoločne sme pozerali na západ slnka. Vtedy mi došlo, že cez to tvoje rande s Tobym si zrejme len niekomu pomáhala. Neurobila si nič zlé.
„Nie je to krásne?“ spýtala si sa a moje srdce tancovalo.
Bola si veľmi milá. Nie iba ku mne, ale k všetkým naokolo. Vedel som o tvojej milote. Vtedy som ale znova začal plytko dýchať. Začul som ako si veľmi preľaknuto vyslovila moje meno a odniesla ma späť do postele. Prikryla si ma perinou tak, ako som to robil ja tebe a to ma napĺňalo zvláštnym teplom. A vôbec to nebolo horúčkou.
Pri tej poznámke som sa v podvedomí zaškerila.
Znova si mi priložila ruku na čelo a znepokojene si vzdychla.
„Tá horúčka neklesá.“
Vtedy si sa opýtala tú najhlúpejšiu otázku, aká sa dala vymyslieť.
„Nespalo by sa ti lepšie, keby som tu nebola?“ spýtala si sa.
Rozrušilo ma to. Spanikáril som a posadil sa príliš rýchlo.
„Nesmieš!“ vykríkol som a ty si sa zarazila, „nesmieš! Sľúbila si, že keď ťa porazím v teste budem ťa mať na celý deň pre seba!“
Vtedy sa mi priťažilo a rozkašľal som sa. Snažila si sa ma upokojiť, no bol som tvrdohlavý.
„Hej, vážne by si si mal pospať,“ poúčala si ma, no ja som len tvrdohlavo pokrútil hlavou.
„Tak sa neuzdravíš!“ naliehala si.
„Ak... by som spal...a prišla by noc....šla by si preč,“ hovoril som medzi ťažkými nádychmi, „takže.... zostanem hore.“
Skoro sa mi podarilo zasmiať. Jeho plány som totiž úplne prekazila svojim monológom. Zatlačila som ho späť do postele a spustila som.
„Si sprostý? Choď spať! Pamätáš, čo si mi stále hovoril? Nepreťažuj sa. Nebuď hlúpa! Teraz obraciam tvoje slová proti tebe. Len spi. Oddýchni si a nevstávaj najbližších dvanásť hodín!“
Niekedy vtedy som si uvedomila, že už dávno spí a že sa tak skoro nezobudí. Zosunula som sa na stoličku a vydýchla si.
Keď som sa potom zobudil, môj prvý pohľad zaletel k stoličke vedľa mojej postele. Keď som si uvedomil že tam nie si, preklínal som svet. Pýtal som sa sám seba prečo to nám dvom nikdy nevyjde, keď všetko ostatné čo robím, robím dobre. Postavil som sa a zistil som, že horúčka aj bolesť hlavy sú fuč. No spolu s nimi aj moje srdce. Chcel som sa oprieť o zábradlie, no v polovici kroku mnou prebehol šok. Dole v hale ležalo na gauči dievča. Osvetľovalo ju len mesačné svetlo, no bola taká krásna. Usmial som sa. Je to pravda. Stále si ma dokázala prekvapiť. V dobrom aj v zlom, jediný kto dokáže pohnúť mojim srdcom si ty, Alex.
Pri týchto slovách som si želala, aby to bol len sen. Snažila som sa zobudiť, no nešlo to. Nemohla som sa ani pohnúť. Jeho slová ma prikovali o posteľ.
Vtedy si otvorila oči a pozrela priamo na mňa.
„Oh, si hore! Čo potrebuješ? Vodu? Záchod?“ spýtala si sa rozrušene a rozbehla si sa ku mne hore.
„Prosím, nehovor také veci bez toho, aby ti to bolo trápne,“ povedal som a usmial sa na tvoju vychádzajúcu postavu.
„Takže si späť v norme?“ zasmiala si sa a ja som sa usmial.
„Nešla si preč?“
„Spolužiaci v internáte ma kryjú,“ zasmiala si sa, „a bola to sranda keď si nebol sám sebou,“ vyplazila si na mňa jazyk.
„Tak ma ospravedlň,“ povedal som cez zaťaté zuby, no tvoj výraz sa zmenil.
„Len som žartovala,“ povedala si vážnejšie, „pravdupovediac, mala som o teba strach. Bol si veľmi chorý. Takže som rozmýšľala...že si zažil veľa stresu a tak. Vlastne je v pohode ak nechceš...no...“
„Tak čo je?“ vyzvedal som, vlastne som bol dosť zvedavý nad čím si premýšľala. Ty si ma však znova prekvapila.
„Nechcel by si ísť v nedeľu von?“
Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Myslel som, že mám halucinácie, no myslela si to vážne.
„Pomôže ti to oddýchnuť si...alebo nie,“ povedala si, keď som nič nehovoril.
„Kam?“ spýtal som sa napokon, „kam ideme?“
„Kam?“ zarazila si sa a zamyslela.
Myslel som si, že odpoveď poznám. Bol som si istý, že odpovieš nejako takto.
„Hocikde. Niekde, kde sa môžeme všetci spolu zabaviť.“
Ty si sa však usmiala a otočila sa na mňa.
„Hocikde. Všade bude zábava, ak tam budem s tebou.“
Nemohol som uveriť, že mám také šťastie a spoznal som ťa. Nedostal som zo seba ani slovo. Podišla si bližšie a zapozerala sa na mňa.
„Vlastne by som sa týmto chcela ospravedlniť za všetky starosti, ktoré som ti spôsobila.“
„Starosti?“ zopakoval som nechápavo.
„No...na Hawaii som ti dala pusu,“ začervenala si sa, „a muselo to byť dosť divné, že ťa pobozkalo dievča, ktoré sa ti ani nepáči.“
Spomenul som si na tú pusu na líce, ktorú si mi dala, aby som sa nehneval. To bolo to jediné, čo ma vtedy držalo pri živote a ty sa za to ospravedlňuješ...
„Chceš napraviť chyby?“ spýtal som sa úplne nahnevane.
„No...spôsobila som ti veľa starostí,“ povedala si tak nevinne, že sa nedalo na teba hnevať.
Vedel som, že ty si ten jediný človek, ktorý dokáže zohriať moje srdce kedykoľvek. Preto je to taká zábava, nie? Keď som si to uvedomil, usmial som sa, čo ti pripadalo veľmi divné.
„Prečo sa usmievaš?“ spýtala si sa napokon.
„Nemám na to dôvod,“ odpovedal som.
„Takže, vážne nemáš žiadne miesto kam chceš ísť?“ spýtala si sa.
Hneď som vedel odpoveď.
„S tebou pôjdem kamkoľvek. Alex...“
Kam pôjdeme v nedeľu? Ja...s tebou by som vážne šiel kamkoľvek. Aj keby bol náš cieľ samotné peklo. Už som sa viac nedokázal ovládať. Naklonil som sa k tebe a pobozkal ťa, no tentokrát na pery. Až neskôr mi došlo čo som urobil a odtiahol som sa. Usmial som sa a rozhodol som sa to nejako uhrať.
„Tak a teraz si napravila tú pusu z Hawaia.“
„Nehraj sa so mnou!“ vybuchla si, „už sa ku mne nikdy nepribližuj!“
„Ale z tej vzdialenosti ma nebudeš môcť ošetrovať,“ protestoval som s úsmevom.
„Sklapni! Už si v poriadku!“ rozkrikovala si sa a ja som sa stále usmieval, „tvoja choroba sa volá perverzáctvo a treba ju liečiť v karanténe!“
„Tak teda, budeš sa o mňa starať po zvyšok svojho života?“
„Nikdy!!! Nepribližuj sa ku mne!“
Tak veľmi som sa rozosmiala až som sa zobudila a musela som sa rozdýchať. To bol ten najčudnejší sen, aký som kedy mala. Pozrela som sa k svojej posteli a zarazila som sa. V izbe som síce bola sama, no stolička, na ktorej v mojom sne sedel Leo ostala pri mojej posteli. Prinútilo ma to rozmýšľať, či to všetko naozaj bol len sen.
Autor: Vaša Alice