The Curse 6.kapitola
Zobudilo ma tiché zaklapnutie mojich dverí. Nevšímala som si to. Som unavená a chcem si ešte chvíľku pospať. To je všetko, čo viem. Zrazu mi však do očí vrazilo silné slnečné svetlo a ja som s veľkým hromžením otvorila oči.
„Dobré ráno Šípková Ruženka. Je čas vstávať,“ ozval sa dievčenský hlas, ktorý ma prekvapil.
Čakala som skôr Jamieho a jeho najnovšiu nočnú moru. Zažmurkala som do ostrého svetla a uvidela vysokú dievčenskú postavu s krátkymi vlasmi a úsmevom od ucha k uchu.
„Ach Nela, čo mi to robíš,“ vzdychla som si a zvalila sa späť do postele.
„Noták vstávaj,“ povedala a strhla zo mňa paplón, „už aj tak si zmeškala raňajky.“
To ma prekvapilo.
„Zmeškala som raňajky?“ spýtala som sa zmätene a pozrela som sa na hodinky na mojom nočnom stolíku. No do frasa. Je desať hodín ráno a ja vylihujem v posteli.
„Luk sa o teba začínal báť. Vraj si ešte nikdy žiadne jedlo nevynechala,“ zasmiala sa a ja som sa odula.
„Nech si svoje fóry nechá pre seba. Ja mu dám,“ povedala som a začala som sa štverať z postele.
„Máš čas dievča,“ zastavila ma Nela a usmiala sa, „je preč. Dnes šli nakupovať oni.“
Docvaklo mi a tak som sa chcela znova vrátiť do postele. Desať hodín alebo nie, som unavená a chcem spať.
„Tak to v žiadnom prípade,“ povedala Nela a vytiahla ma z postele, „okamžite sa prezleč a zlez dole. Ak to nestihneš do desiatich minút, nedostaneš ani obed.“
Unavene som si vzdychla.
„Mám pocit, že si môžem dovoliť vynechať pár jedál,“ povedala som, no Nela bola neoblomná.
„Desať minút,“ napomenula ma a nechala ma v izbe.
Sedela som na posteli a rozmýšľala, či sa mi vôbec niekedy oplatí zísť dolu. Siahla som po fotke na mojom nočnom stolíku a pohladila som zlatý rám okolo postavy chlapca. Bol veľmi pekný, vysoký a silný. Mal krátke čierne vlasy a zelené oči. Mal na sebe vojenskú uniformu a opieral sa o stíhačku, ktorá bola za ním. Pri ňom stálo malé dievčatko. Malo blond vlasy a taktiež zelené oči. Bola ešte maličká a mala oblečenú rovnakú vojenskú uniformu ako on. Obaja sa usmievali. Boli šťastní. Na fotku dopadla kvapka. Vtedy som pocítila ako mi po líci stekajú slzy a uvedomila som si, že plačem. Poutierala som fotku a položila ju späť na stolík. Oplatí sa ísť dolu. On by to pre mňa chcel. Chvatne som na seba hodila školskú uniformu, upravila som sa a rýchlo som zbehla po schodoch do salóna.
„Stihla som to!“ vyhlásila som úplne zadýchaná zo šprintu po nekonečne dlhých chodbách.
„Vlastne,“ oznámil mi Jamie, „meškáš už 30 sekúnd.“
Vzdychla som si a spustila som plecia.
„Tak veľmi som sa tešila na obed.“
Všetci sa na mne zasmiali a aj ja som sa pridala.
„Tak čo budeme dnes robiť?“ spýtala sa Robin a všetci sme sa zamysleli.
„Mohli by sme si zahrať nejaké hry,“ navrhla som, no všetci pokrútili hlavami a ja som sa stiahla.
„Prečo neozdobíme stromček?“ navrhla Nina a decká ožili.
„Môžeme?“ spýtali sa naraz a ja som sa len chytila za hlavu.
Akoby sa im dalo odolať.
„Nemali by sme počkať na chalanov? Stále to predsa robíme spolu...“ navrhla Viky a my sme hneď vedeli prečo to vytiahla. Bolo by jej hlúpe zdobiť stromček bez dvojčaťa. Deťom však poklesla nálada, čo Viky samozrejme veľmi mrzelo.
„Tak fajn,“ privolila napokon, „jeden rok to môžeme spraviť aj bez nich,“ vzdychla si porazenecky a niekam odišla.
„Aj tak to nikdy nedopadne dobre keď stromček zdobia chlapci,“ poznamenala Cleo a všetci sme sa zasmiali na nahnevaných tvárach Charlieho a Jamieho.
„Áno to je dobré,....môžete....ešte kúsok....stop! Trochu doľava. Fajn a teraz sa trochu otočte. Dobre. Môžete...“ počuli sme Vikyn hlas, no nikto nechápal, čo to vyvádza, kým sa neobjavila vo dverách, otočená chrbtom k nám a niekoho navigovala. A zrazu nám z dverí trčal obrovský ihličnatý strom, ktorý sa snažili dostať až do salóna bez toho, aby sa čo i len šuchol o stenu. Viky robila dobrú prácu a o malú chvíľku už náš vianočný stromček stál v salóne vo svojej plnej kráse.
„Deti! Je čas na obed! Ozdobíte ho neskôr,“ zakričala Nikol z kuchyne a my sme sa chvatne presunuli do jedálne. Detská logika. Čím skôr skončíme, tým skôr môžeme začať. Jedlo na stole bolo však presne o dvanástej a tak nám naše ponáhľanie sa veľa času neušetrilo, no ešte nikdy sa obed nezjedol tak rýchlo ako dnes. Nikto sa pri stole neopovážil povedať ani slovo. Bolo hrobové ticho. Ozývalo sa len odrážanie príboru o taniere a ukladanie pohárov na stôl. Hneď ako sme boli všetci hotoví sme sa presunuli späť do salóna a mohli sme oči nechať na tom najkrajšom stromčeku aký sa na tejto planéte dal zohnať.
„Tak kde máme ozdoby,“ začala som a všetci sa na mňa usmiali.
„Ja zájdem po reťaze,“ ponúkla sa Robin a rozbehla sa ich nájsť.
„Ja idem po gule. Budem potrebovať tvoju pomoc Viky,“ povedala Cleo a obidve svorne vybehli z miestnosti.
„Ideme pohľadať pozlátka?“ spýtala sa Nina a Kelly okamžite súhlasila.
„A čo my?“ spýtala sa Kim.
Pozeralo sa na mňa šesť párov rozžiarených očiek a tak som si spomenula čo nám ešte chýba.
„My pôjdeme na povalu. Pohľadáme ešte nejaké sviečky a anjelikov. A tiež nám treba hviezdu na vrch. Pridáš sa?“ spýtala som sa Nely, ktorá okamžite prikývla.
Všetkým deckám sa na ústach zjavil úsmev, ktorý som brala ako ich súhlas a tak sme sa všetci ponáhľali na povalu. Prejsť zo salónu na prízemí až na úplný vrch internátu by sa dalo prirovnať k výstupu na Everest. Nikde na svete nie je toľko prebytočných schodov ako tu. Trvalo to nekonečne dlho, no nakoniec sa tvrdá práca vyplatila a dostali sme sa až k rebríku, ktorý viedol k padacím dvierkam na plafóne. Šla som ako prvá, keďže to bol môj geniálny nápad. Pomaly a opatrne som sa vyšplhala po rebríku až na úplný vrch a otvorila som padacie dvierka. S rachotom dopadli na podlahu, čo rozvírilo kopu prachu. Vyšla som hore a užasnuto som sa poobzerala okolo seba. Myslím, že to je jediné miesto, kde sa v internáte neupratovalo dlhšie ako mesiac.
„Tak čo? Našla si niečo?“ začula som Jamieho hlas, ktorý sa ku mne približoval a o malú chvíľku už z podlahy vykúkala jeho hlava.
„Zatiaľ nič, no mám pocit, že to nebude také jednoduché,“ povedala som Jamiemu pri pohľade na obrovské kopy škatúľ a on len s otvorenými ústami prikývol.
„Mám pocit, že budeme potrebovať pomoc,“ povedal smerom dole a vyštveral sa ku mne na povalu.
O malú chvíľku boli na povale všetci. Užasnuto sme sa poobzerali po povale.
„Kde sa tu nabralo toľko vecí?“ spýtala sa ma Nela, no nemala som ani tušenia.
„Niekde tu tie ozdoby byť musia,“ povedala Amanda, no pri pohľade na to množstvo vecí, ktoré máme prehľadať cúvla.
„Rozdelíme sa,“ navrhol Charlie, čo sa mi zdalo ako najlepšie riešenie.
A nie iba mne, keďže sme prikývli všetci. Každý z nás si našiel miesto a pustili sme sa do toho. Chvíľu bolo počuť len šuchotanie škatúľ a prekladanie rôznych harabúrd.
„Ach,“ vyhŕkla zrazu Nela a všetci sme sa prihnali k nej.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa ako prvá, keď som si všimla, že mala slzy na krajíčku.
„Niečo som našla. Moja prvá bábika,“ povedala a ukázala nám krásnu porcelánovú bábiku v nádherných šatách, ktorej sa čas zrejme nedotkol.
„Je krásna!“ vyhŕkla Kim okamžite, načo sa potom zapýrila a stiahla.
„Môžeš si ju nechať, ak chceš,“ povedala Nela a podávala jej ju.
„Vážne?“ zvýskla Kim od radosti a bábiku si opatrne vzala.
„Jasné. Lepšie ako keby na ňu mal sadať prach,“ povedala s úsmevom Nela, no videla som, že jej tá bábika bude chýbať. Možno sme už na nejaké veci staré, no to neznamená, že nám neprirástli k srdcu.
„Aj ja som niečo našiel,“ povedal Charlie a všetci sme pribehli k nemu.
„To je teda obrovská autodráha,“ prikývol uznanlivo Jamie, načo sme sa ja a Nela zasmiali.
„Je vaša,“ povedala som a obom sa rozžiarili očká.
„To akože vážne?“ spýtali sa obaja.
„Prečo nie?“ povedala som a Nela ma doplnila.
„Chalani namietať nebudú a vo vašich rukách to bude v bezpečí,“ usmiala sa.
„Mám nápad,“ povedala som, „všetko čo tu nájdete a bude sa vám to páčiť je vaše.“
„Alex! To myslíš vážne?“ spýtala sa Nela s obavou v hlase no ja som sa len usmiala.
„Prečo nie? Deťom to urobí radosť. A my to už aj tak nepoužívame.“
Nela trochu ustarane prikývla a decká sa pustili do prehľadávania povaly.
„Mám ich!“ zvolala Lucy po chvíli.
„Čo si našla?“ spýtali sme sa a pribehli sme k nej.
„Ozdoby!“ usmiala sa a ukázala na krabicu plnú svetielok a ozdôb na vianočný stromček.
Vydýchla som si.
„Tak fajn. Odnesieme ich do salónu?“ spýtala som sa, no zrazu na mňa pozeralo šesť párov smutných očí ktoré ma prosili, aby mohli ešte chvíľu ostať. Nela za mnou sa len chytila za hlavu.
„Nemá cenu im odporovať Alex. Aj tak to urobia po svojom,“ vzdychla si a ja som len súhlasne prikývla.
„Tak fajn. Nela mi pomôže s ozdobami. Vy si tu ešte chvíľku šantite, no nerobte hlúposti. Ak si niekto ublíži, odskáče si to Jamie.“
„Prečo ja?“ vyskočil na mňa Jamie a ja som ho len schladila pohľadom.
„Lebo som to povedala. Tak dávaj na všetkých pozor. Budeme späť čo nevidieť,“ povedala som a pokynula Nele, aby mi pomohla s obrovskou škatuľou. Zliezli sme z rebríka a niesli škatuľu po jednej z nekonečne veľa dlhočizných chodieb, keď Nela prelomila ticho.
„Myslíš, že sme to urobili správne?“
„Asi áno. Už vedia kde to miesto je. Pravdepodobne by tam šli niekedy večer a iba vtedy by sa mohlo niečo stať. Je lepšie keď vieme kde sú,“ povedala som svoju mienku a Nela neisto prikývla.
„Asi máš pravdu.“
Odniesli sme škatuľu až do salóna, kde už na nás čakali ostatné dievčatá.
„Čo vám to tak dlho trvalo? A kde sú decká?“
„Neverila by si koľko vecí na tej povale je. Decká tam zostali trochu posnoriť,“ objasnila im Nela a ja som si len vzdychla.
„Bol to dobrý nápad nechať ich tam samých?“ spýtala sa Kelly a ja som len pokrčila plecami.
„Kto vie.“
„Alex!“ začuli sme krik a ja som sa okamžite pozrela na schodisko odkiaľ vychádzal.
„Jamie?“ spýtala som sa, keď som ho uvidela ako prvého.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Viky prestrašene, no Jamie ju upokojil milým úsmevom.
„Niečo sme našli,“ povedal veselo a spolu s ostatnými deckami priniesol dolu obrovskú škatuľu.
„Čo je to?“ spýtali sme sa všetky naraz, keď ju zadýchaný Jamie spolu s ostatnými položil na zem.
„Našli sme to zahrabané na mieste kde by to nikto nehľadal,“ povedala Amanda pyšne.
Všetky sme nazreli dnu a zarazili sme sa.
„Fotoalbumy?!“
Úplne sme zabudli na obrovský stromček za našimi chrbtami a pohrúžili sme sa do pozerania fotiek.
„Tieto si fotila ty!“ zvýskla Viky, keď otvorila album.
Nela sa začervenala.
„Bola som na rade,“ povedala, no všetci sme sa koncentrovali na album, ktorý mala Viky pred sebou.
„To sú fotky z Havaja,“ povedala som prekvapene, keď som si všimla názov.
„Tie som nikdy nevidela,“ povedala Nina vyčítavo a Nela na ňu len vyplazila jazyk.
„No, divila som sa kde sa ten album stratil,“ zamyslela sa Nela.
„Hlavne že sme ho našli,“ povedala som s úsmevom a vrátili sme sa k fotkám.
„Prečo je Alex skoro na všetkých?“ spýtal sa Jamie.
Ja som si to vlastne všimla iba teraz, no on si to očividne všimol už skôr.
„Lebo ich fotila Nela,“ objasnila mu Robin, „Nela je Alex posadnutá,“ skonštatovala.
„Kto je posadnutý!“ naštvala sa Nela a všetci sme sa na nej zasmiali.
„Vyzerá to tak, že ste si to tam užívali,“ povedala Amanda s úsmevom na tvári.
„Neboj sa,“ povedala Cleo, „naša ďalšia dovolenka bude jedine s vami.“
Amande a ostatným sa na ústach objavil široký úsmev.
„Takže ich berieme už aj na letné prázdniny?“ vzdychla som si a všetci sa zasmiali.
Prezerali sme si fotky z Havaja, Španielska, Holandska a Talianska a ku každej sme prihodili príbeh. Všetky sme chceli, aby sa o nás decká dozvedeli čo najviac. Boli sme si blízki, no teraz sme boli ako rodina. Spoločne sme sa smiali z prežitých historiek a uvažovali sme o našich ďalších prázdninách. Decká navrhli Benátky, čo sa všetkým páčilo, no aj Londýn bol zaujímavá ponuka. Prezerali sme si fotoalbumy jeden za druhým. Ležali sme na zemi, fotky boli porozhadzované všade naokolo a nebolo ani jediného voľného miesta. Chyžným sme však poctivo sľúbili, že to potom samy upraceme a nenecháme to na nich. Zjavne sa im veľmi uľavilo. Boli sme už v polovici škatule, keď sa albumy skončili. Fotky boli rozhádzané na dne škatule a zjavne boli veľmi staré.
„Tieto sme už asi nefotili my,“ skonštatovala Robin a všetci sme prikývli.
Cleo vysypala fotky na zem a jednu zdvihla. Na chvíľu sa zarazila, no potom sa usmiala, čo nikto z nás nechápal.
„Čo je na tej fotke Cleo?“ spýtala sa Viky a Cleo nám ju ukázala.
„Som tam ja so svojou starou mamou. Už nežije, no mala som ju veľmi rada,“ povedala.
Vedela som to. To s akou láskou o nej hovorila...musela ju veľmi ľúbiť. Vzala som ďalšiu fotku a rozosmiala som sa.
„To je Leo?“
Ukázala som fotku ostatným a aj oni sa rozosmiali.
„Ten jeho nezaujatý výraz mal už od detstva,“ prehovorila medzi záchvatmi smiechu Viky a to spôsobilo to, že sme sa nemohli prestať smiať. Decká to tiež nevydržali a pri pohľade na fotku sa k nám schuti pridali. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa všetci ukľudnili.
„Nemôžem uveriť, že Leo v detstve vyzeral takto,“ povedala Viky ešte stále s úsmevom na perách.
Nela vzala ďalšiu fotku a usmiala sa.
„Na tejto som aj ja,“ povedala a ukázala nám ju.
Na fotke bolo krásne dlhovlasé dievčatko a z každej strany mala jedného chlapca. Usúdila som, že ten s otráveným výrazom je Leo. Ale kto je ten druhý?
„Kto je ten chlapec na ľavo?“ s otázkou ma predbehla Nina.
„To je Largo. Kamarát z detstva. Teraz sa však už nestýkame,“ odpovedala, no nálada jej trochu poklesla.
„Ale vyzerala si užasne,“ povedal Jamie po chvíli a Nela sa na neho usmiala.
„Ďakujem.“
„Prečo si sa ostrihala? Dlhé vlasy ti sadnú,“ povedala Kelly pri pohľade na Nelu na fotke.
Nela len pokrčila plecami.
„Prekážali mi. Takto je mi lepšie,“ povedala a usmiala sa.
Prehľadávali sme fotky z detstva a pokračovali v rozprávaní o pôvode fotiek. Jamie sa načiahol a vzal jednu z fotiek. Usmial sa na ňu a ukázal nám ju.
„Hej! Našiel som Lex keď bola ešte malá.“
Pozrela som sa na fotku a spoznala som v nej fotku z môjho nočného stolíka. Trochu som sa zarazila čo tam môže robiť, no smútok pri pohľade na ňu ma úplne pohltil.
„Wow Alex! Vyzerala si zlatunká! Tá uniforma ti sekla,“ povedala Nela no prestala, keď si všimla moju náladu.
„Alex? Povedala som niečo zlé?“ prešla do obranného gesta, čo by mi za iných okolností pripadalo smiešne. Jamie zložil fotku na zem a zapozeral sa na ňu.
„Kto je ten chlapec vedľa?“ spýtal sa po chvíli.
Musela som sa trochu upokojiť aby som mu mohla odpovedať, no keď som už bola pripravená, do salónu vošli chlapci, ktorí sa vrátili z vianočných nákupov a na čele stál Leo.
„Ten chlapec na fotke je jej brat,“ povedal a zavesil si kabát na vešiak.
„Jej brat?“ zopakovala Cleo a pozrela sa na mňa.
Hlavu som mala sklonenú, no cítila som na sebe spýtavé pohľady osemnástich ľudí. Jediný kto vedel o mojom bratovi bol Leo, no teraz to bude vedieť celá trieda a aj decká z domova. Nič horšie sa mi nemohlo stať.
„Ona má brata?“ spýtal sa Luk a Leo len záporne pokrútil hlavou.
„Opravím sa. Mala brata.“
Cítila som ako sa spýtavé pohľady menia na súcitné a pocítila som, ako sa ku mne niekto pritúlil. Jamie. Nela ma objala keď mi po líci stiekla slza.
„Je mi ľúto, že som s tým začal,“ povedal Jamie a pritisol sa ešte bližšie ku mne.
„Je nám to všetkým veľmi ľúto,“ zapojil sa do diskusie Toby a chalani, ktorí ešte stále stáli vo dverách prikývli. Sadla som si do tureckého sedu a utrela som si slzy. Pokrútila som hlavou a usmiala som sa na nich.
„Nie. To ja sa mám ospravedlňovať. Sme spolu už tak dlho a ani ste nevedeli, že som mala brata. Prepáčte mi, že som nebola úprimná.“
Dievčatá na zemi sa na mňa usmiali a chalani prešli do salónu dávajúc pozor, aby nezašliapli nejakú fotku. Všetci si posadali na pohovky a pozerali na porozhadzované fotky.
„Aký bol,“ spýtal sa Jamie a ja som sa na neho len usmiala.
„Na to sa budeš musieť spýtať niekoho viac objektívneho ako ja. Leo ho poznal veľmi dobre,“ povedala som a usmiala som sa na Lea.
„Zack bol jedinečný. Správny chlap. Miloval svoju prácu, no najviac miloval svoju mladšiu sestričku. Bol to najlepší vojak, syn a brat akého som kedy videl.“
„Prečo hovoríš mladšiu?“ spýtala sa Amanda a Leo sa na ňu len usmial.
„Lebo Alex má aj staršiu sestru,“ povedal a všetkými tvárami v miestnosti prebleskol šok.
„A hrá sa nám tu na sirotu,“ povedal pohoršene Luk a ja som sa len zasmiala.
„Ty ju nepoznáš,“ povedala som stále s úsmevom.
„Máš pravdu. Ani nechci. Jej sestra je presný opak Zacka. Luna je to najhoršie z najhoršieho. Pokúsila sa Alex niekoľkokrát zabiť. Keď sa narodila, nechcela o nej ani počuť a odišla od rodiny nechajúc dve deti napospas osudu,“ povedal Leo a mne už len pri pomyslení na Lunu tuhla krv v žilách.
„Vážne je taká zlá?“ spýtal sa Jamie.
„Smrteľne vážne,“ usmiala som sa na neho.
„Ach, moja Alex! Čo to len máš za rodinu?“ panikárila Nela, no ukľudnila som ju.
„Luna je ďaleko. A myšlienka, žeby sme mali byť spolu neláka ani jednu z nás.“
„No Zack ti chýba,“ skonštatoval Dustin a jediné čo som mohla urobiť je súhlasiť.
Chvíľu sme ostali ticho sedieť (niektorí ležať) a rozmýšľali sme každý nad svojou rodinou. Edy však to ticho prerušil.
„Neviem ako vy ale ja umieram od hladu.“
Všetci sme sa prebrali a prikývli sme. Nikol nám urobila výbornú večeru, po ktorej nezostalo ani stopy a po dlhom a namáhavom dni sa decká vybrali do postele. Mali príbehov na jeden deň očividne dosť, a tak ma nechali ísť bez toho môjho. Veď ja im ho raz dorozprávam. S ostatnými sme poupratovali fotky späť do škatule a chalani ju vzali na povalu, kde ju decká našli. Fotku svojho brata som si však vzala. Chceli sme ešte ozdobiť stromček keď už sme zniesli dolu všetky tie ozdoby, no rozhodli sme sa, že to urobíme zajtra a spoločne. Potom sme chalanov oboznámili s nápadom Ala Benátky na náš ďalší výlet a nikto nenamietal (skúsili by). Chvíľu sme sa ešte rozprávali o tom, aký mali chalani deň a čo všetko nakúpili. Až sa mi zatočila hlava od toľkých darčekov. Ako to všetko odvezieme späť? chvíľu nato sa niektorí zdvihli a ospravedlnili sa, že chcú ísť spať. Niekoľkokrát sa to opakovalo, kým sme v salóne nezostali len ja a Leo.
„Nejdeš si oddýchnuť?“ spýtal sa po chvíli a prebral ma tak z úvah.
„Hmm, pôjdem,“ povedala som a usmiala som sa na neho.
„Máš tú fotku, však?“ povedal a pozrel na mňa jeho nepreniknuteľným pohľadom.
Trochu som sa zarazila, no prikývla som.
„Môžem si ju nechať?“
Táto otázka ma zaskočila.
„Chceš ju?“
„Samozrejme. Zack bol mojim najlepším priateľom. Cítim sa hlúpo že na neho nemám žiadnu spomienku.“
Chvíľu som na Lea len ticho zazerala, no potom som sa usmiala.
„Jasné,“ povedala som a vytiahla som ju z vrecka.
Chvíľu som ju vyrovnávala a potom som mu ju podala. Leo si ju okamžite vzal a pozeral sa na ňu s veľkým smútkom v očiach. Očividne som nebola jediná, komu Zack chýbal.
Ležala som vo svojej izbe a premýšľala som nad všetkým čo sa dnes stalo. Všetci už vedia o Zackovi a Lune. Už ich nemusím skrývať. To je dobrá správa. Ale zmení sa ich správanie ku mne? Budú teraz na mňa brať ohľad? Dúfam, že nie. Chcela by som, aby Luk neprestal s jeho žartíkmi, aj keď ma občas dosť vytáčajú. Aby sme sa mohli s Tobym porozprávať o najbližšom futbalovom zápase a aby sa Dustin bál chemických pokusov. Všetko to by mi veľmi chýbalo. Rozhodla som sa o to starať neskôr. Ak by na mňa predsa len brali ohľad poviem im, čo si o tom myslím. Budem taká úprimná, ako to len bude zdravé. No svoje najväčšie tajomstvo si zoberiem do hrobu. Zakryla som sa perinou a otočila som sa na bok. Bola som veľmi unavená a zaspala som priam kozmickou rýchlosťou.