Modrý spln 1. kapitola
1.ČASŤ: ALEXIS HAMILTON
Konečne poslednýkrát zazvonilo a ja som s veľkou radosťou opúšťala priestory školy. V mojej ruke povieval biely papier, ktorý aj tak len hodím do kúta a ani naň nepozriem, no pre mojich rodičov je to papier, ktorý mi má zaručiť sľubnú budúcnosť na práve. Ako keby som tam chcela ísť. Schádzala som po schodoch a lúčila sa so spolužiakmi.
„Tak sa uvidíme o dva mesiace,“ ozval sa ku mne jeden z nich.
„Áno, jasné,“ pritakala som.
Strašne som sa ponáhľala. Narýchlo som sa objala so spolužiačkami, zakývala spolužiakom a utekala som domov. Nie žeby som sa tak tešila na každoročnú odmenu za vysvedčenie, aj keď to nie je na zahodenie, ale ešte dnes cestujem. Musím si švihnúť ak chcem stihnúť svoju prvú šancu stretnúť sa a pokecať s kamarátkami, ktoré vidím iba cez prázdniny. Cesta od gymnázia je dlhá a môj vlak odchádza o hodinu. K tomu všetkému ešte nie som zbalená. Sakra! Cestou som sa letmo odzdravovala ľuďom, ktorí ma nejakým zázrakom spoznali, no v podstate som ich nevnímala. Dvadsaťminútovú cestu som zvládla svojim turbo tempom na podpätkoch za pätnásť minút a zadychčaná som zatvorila dvere nášho bytu zvnútra.
„Tak,“ prepadla ma mama, „ako si dopadla?“ povedala s úsmevom.
„Ako zvyčajne,“ vzdychla som si a podala jej papier v mojej ruke. Rýchlo som sa vyzula a prebehla do svojej izby. Mama ma pomaly nasledovala úplne zaujatá mojim vysvedčením. Vyťahovala som menšiu cestovnú tašku a hromžila som.
„Čo tam toľko študuješ? Veď mám čisté jednotky.“
„Ja neštudujem. Kochám sa,“ objasnila mi a usmiala sa na mňa. Ja som len chvatne hádzala veci do tašky, keď v tom som začula ako otvorili a zatvorili dvere.
„Ahojte! Som doma!“
„Ahoj!“ privítala som ho a pokračovala v balení.
„Tak čo? Zaslúžiš si tento rok odmenu?“ vyzvedal, keď nakukol ku mne do izby. Nazrel mame cez plece a usmial sa.
„Šikovná,“ okomentoval ma.
„Ďakujem.“
Dobalila som posledné veci a usmiala som sa na otca.
„Tak? Čo to bude tento rok?“ vyzvedala som.
„Niečo originálne,“ usmial sa na mňa.
„Tak ako každý rok,“ zasmiala sa mama a ja som sa pridala.
„Len sa smejte. Toto sa ti bude páčiť Lex,“ povedal mi, keď sa vracal s krabicou v ruke. Na vrchu mala diery a nebola ťažká. Podal mi ju a ja som si so záujmom sadla na posteľ a krabicu si položila na kolená. Otvorila som ju a zvýskla som.
„Ó bože! Tá je krásna!“
Pozeral na mňa pár zelených očičiek, oranžové klbko s bielymi koncami labiek a končekom chvostíka.
„Mňaúúúúú,“ zatiahlo mačiatko v krabici a ťahalo sa von. Vzala som ho na ruky a ono sa ku mne pritúlilo.
„Je to dievča,“ nadhodil ocko a ja som sa naňho usmiala. „Ďakujem,“ povedala som prosto.
„Tak?“ zapojila sa do toho mama, „ ako ju budeš volať?“
Pozrela som sa na ňu a usmiala som sa.
„Veľmi mi pripomína mačku z jednej knihy čo čítam. Tak sa bude volať Nala.“
Nala mi zoskočila z rúk a zložila sa na mojom vankúši.
„Nechcem ťa vyháňať, ale zmeškáš vlak,“ prehodila mama a znova som bola ako v pozore. Pozrela som sa na rodičov a vyhodila ich z izby.
„Potrebujem trochu súkromia. Doprajte mi ho,“ a zabuchla som pred nimi dvere. Zo skrine som vytiahla bielu blúzku a čierno-červenú kockovanú károvanú sukňu a rýchlo som sa prezliekla. Ružové šaty čo som mala na sebe som odložila do skrine a vytiahla som čierny opasok a červenú kravatu. Kravata nebola otcova, ale kúpená v dievčenskej bižutérii, tak som to dala na seba. Na nohy som si natiahla biele podkolienky a poslednýkrát som sa pozrela do zrkadla. Uvidela som tam celkom peknú blondínu s dlhými vlasmi stiahnutými červenou mašľou s prenikavo modrými očami a milými jamkami v lícach. Prikývla som si a šla som po tašku. Obula som si hnedé topánky a už-už som sa zberala, že odídem, ale niečo ma zastavilo.
„Mami, postaráš sa o Nalu kým budem preč?“
„Samozrejme,“ zasmiala sa, „drž sa a skoro sa vráť.“
„Jasné,“ prikývla som.
„Ešte si ani neodišla a už mi chýbaš,“ prehodil ocko a ja som sa zasmiala.
„Uvidíš oci. Oddych ti prispeje.“
Teraz sa zasmial on a ja som za sebou zatvorila dvere.